Niektoré roky sa len ticho preženú naším životom. A potom prídu také, ktoré nás zmenia. Presne taký bol pre mňa rok 2025. Rok, v ktorom sa sny odkladané celé roky na „niekedy, ak sa podarí“ prestali pýtať na povolenie a vstúpili do môjho sveta. Bez záruk. Bez istoty. A ja som im, hoci so strachom, otvorila dvere. Bol to rok naplnených túžob. Cestovateľských, pracovných, no predovšetkým som sa naučila veriť samej sebe.
New York – od strachu k viere v seba
New York som mala v hlave celé roky. Ako obraz z filmov, ako miesto, ktoré obdivuješ z diaľky, no nikdy si úplne nepripustíš, že raz v ňom budeš naozaj stáť.
Keď som tam prišla prvýkrát, bola som len turistka. A úprimne – New York ma najprv desil. Svojou obrovskosťou, tempom, výškami. Nie nadarmo ho nazývajú vriacim kotlom. Stiahol ma do svojho vlastného kolobehu a ja som sa ocitla obklopená mrakodrapmi, ktoré ti naraz ukážu, aký si nepatrný. Pri pohľade z výšky som sa cítila maličká a stratená, akoby ma to mesto mohlo kedykoľvek pohltiť.
Zlom
A potom sa niečo zlomilo. Dovolila som New Yorku vstúpiť do môjho srdca. Prestala som sa ho báť a začala si naplno užívať jeho krásu, energiu a neutíchajúci pulz veľkomesta, ktoré ide vlastným tempom a nikoho sa nepýta na povolenie. Keď som sa z výšok pozerala dolu, v hlave mi znela jediná myšlienka: Naozaj som to dokázala!
O pár mesiacov neskôr som sa vrátila. Už nie ako turistka. Ale ako sprievodkyňa.
Nebolo to len o tom prísť do New Yorku, ale viesť ním skupinku klientov. Byť hlasom mesta, ktoré nikdy nespí, a rozprávať jeho príbehy. Práve tu som si začala viac veriť. Pretože zvládnuť odsprevádzať New York nie je úplne easy.
Práve tu som stála pri momente, keď sa jednému z mojich zverencov splnil životný sen – vidieť New York naživo. Nebol to len ďalší bod v programe ani obyčajná fotografia. Bol to okamih čistej radosti a dojatia, ktorý sa mu zrkadlil v očiach. Ten tichý moment, keď si uvedomíš, že sen, ktorý si si dlho nosil v hlave, sa práve stáva skutočnosťou. Bolo to krásne a veľmi silné. Vtedy som si ešte viac uvedomila, aké výnimočné je môcť byť pri splnených snoch iných ľudí. A že sprevádzať neznamená len ukazovať miesta, ale spoluprežívať emócie, ktoré si z výletov odnášajú.
New York mi nedal len spomienky. Dal mi odvahu. A vieru v seba, ktorú si odvtedy nosím so sebou kamkoľvek idem.
Turecko – môj vnútorný kompas
Krajinou, ktorá mi zo všetkých najviac prirástla k srdcu, je Turecko. K tejto vášni ma úplne nečakane priviedli lacné letenky do Dalamánu – a od tej prvej návštevy sa moja láska ku krajine polmesiaca už len prehlbovala. Znova a znova som sa sem vracala.
Najprv ako sólo cestovateľka. So zatajeným dychom som objavovala jej krásy a neveriacky krútila hlavou nad tým, koľko toho v sebe ukrýva. Zmes prenádhernej prírody, tajuplnej histórie a miest, ktoré pôsobia ako vystrihnuté z rozprávky. Postupne som si vytvorila svoj vlastný „Turecký trojuholník“ – Istanbul, Kapadóciu a Fethiye. Miesta, ku ktorým som sa musela opakovane vracať, pretože mi zakaždým učarovali niečím novým. Tieto miesta ma formovali a zmenili.
A práve v tomto roku sa stalo niečo výnimočné. Už som ich nenavštevovala len ako cestovateľka, ale začala som ich aj sprevádzať.
Istanbul
Istanbul nie je len mesto. Je to pocit a miesto, kde sa cítim doma. Vďaka známemu šumu ulíc, priateľom, čaju, ktorý chutí vždy rovnako upokojujúco, všadeprítomným mačkám, farbám, plavbám vapúrom, keď mi vietor rozfúka vlasy, Bosporu, ktorý sa leskne pod slnkom a v diaľke sa pomaly vynárajú siluety minaretov. Európa a Ázia. Dva kontinenty. Jedno srdce.
Jedným z mojich najväčších snov bolo sprevádzať práve Istanbul. Úprimne som vôbec som nečakala, že sa mi to podarí tak skoro. A to už v prvých mesiacoch mojej novej profesijnej cesty. A predsa sa to stalo. Práve Istanbul sa stal mojou top destináciou. Mojim mestom. Mojou istotou.
Možno sa to nezdá, ale aj napriek tomu, že je to viac než dvadsaťmiliónové veľkomesto plné ruchu, energie a neustáleho pohybu, Istanbul ma dokáže neuveriteľne upokojiť. Má svoj vlastný rytmus, ktorý ťa najprv pohltí a potom objíme. Chaos, ktorý dáva zmysel. Energia, v ktorej sa nestratíš, ale nájdeš. A práve preto sa doň vždy vraciam a opakovane sa do neho zamilovávam . Znova a znova. 💙
Cappadocia
Existujú miesta, ktoré si nepozeráte len očami. Musíte ich precítiť. A Cappadocia je presne taká.
Je to krajina, kde sa čas spomalí, občas zastaví, a inokedy sa správa úplne po svojom. Rána tu začínajú potichu. Chladným vzduchom, ktorý hladí pokožku a zvláštnym pokojom, aký som inde nezažila. Potom sa obloha zrazu zaplní farbami – desiatkami teplovzdušných balónov, ktoré sa vznášajú nad rozprávkovou krajinou skalných veží. A vy len stojíte. Dýchate. A viete, že tento moment si zapamätáte navždy.
Krajina vytesaná do ticha
Cappadocia nie je len o ikonických balónových ránach. Je to miesto plné tajomstiev. Podzemné mestá, v ktorých sa kedysi ukrývali celé komunity. Nekonečné chodby vytesané do mäkkej sopečnej skaly. Miesta, kde ticho nie je prázdne – práve naopak. Má hĺbku. Váhu. Význam. Keď sa dotknete chladných kamenných stien, máte pocit, že sa dotýkate času samotného. Storočí, ktoré tu zanechali svoje príbehy, modlitby, strachy aj nádeje. A zrazu si uvedomíte, aká ste malá… a zároveň aká slobodná.
Moment pravdy
No Cappadocia mi nedala len krásne výhľady a fotky. Dala mi niečo omnoho osobnejšie. Bol to jeden obyčajný marcový deň v roku 2024. Jeden trek v odľahlých horách, ďaleko od turistických trás. Bola som sama. Len ja, kamenná krajina a miestne túlavé psy, ktoré ma bez slov, bez očakávaní sprevádzali ako starí známi. Kráčala som pomedzi skaly, vietor mi zamotával myšlienky a v hlave sa mi ozývali otázky, pred ktorými som roky uhýbala. Tam, uprostred ničoho, bez signálu a bez výhovoriek, som si konečne priznala pravdu.
Chcem byť sprievodkyňa! A prestanem si hovoriť, že na to nemám. Nebolo to dramatické. Skôr tiché a jasné. Ako keď zapadne posledný dielik skladačky.
Rozhodnutie, ktoré spustilo lavínu
V ten deň som sa rozhodla. Zapísala som sa na kurz. A potom sa všetko rozbehlo. Príliš rýchlo. Príliš intenzívne. Krásne aj desivé zároveň. Presne tak, ako to býva, keď sa konečne postavíš za seba a svoj sen. Cappadocia sa pre mňa stala miestom zlomu. Nie konca, ale začiatku. Miestom, kde som si dovolila veriť sama sebe. Kde som pochopila, že sny neklopú dvakrát – len potichu čakajú, či im otvoríš.
Miesto, ktoré mení ľudí
Možno je to len krajina z kameňa a prachu. Ale možno je to zrkadlo. Ukáže ti presne to, čo potrebuješ vidieť. Cappadocia nemení každého rovnako. No ak jej dovolíš, niečo v tebe posunie. Možno si z nej odnesieš len krásne spomienky a možno… si odnesieš nový smer. Ja som si odniesla odvahu.
Dnes sa teším, že môj život sa výrazne posunul. Už nie som tá istá Mia, ktorá každú voľnú chvíľu trávila čítaním cestopisov a snívaním. Dnes všetky tieto sny naplno žijem.
Fethiye – sen, ktorý zostúpil z papiera
Fethiye je moje najmilovanejšie mesto. Miesto, ktoré vo mne žilo dávno predtým, než som doň prvýkrát vkročila.
Písala som o ňom dokonca itinerár v záverečnej práci na sprievodcovskom kurze. Vtedy to bola ešte len raz možno. Predstava. Túžba, ktorú som si netrúfala povedať nahlas. A potom sa tento trip stal realitou.
Zrazu som nebola len tou, ktorá plánuje. Bola som tou, ktorá privádza ľudí do Fethiye. Ktorá im ukazuje miesto, ktoré miluje celým srdcom. Ktorá sleduje ich prvé pohľady na tyrkysové more, ich ticho pri výhľadoch z hôr, ich úsmevy, keď pochopia, prečo je toto miesto výnimočné. A ja sa doň zakaždým zamilujem znova. Ich očami, emóciami, úžasom.
Mesto, ktoré ma zlomilo… a napriek tomu si ho nosím v srdci
Fethiye je mesto, ktoré ma dvakrát úplne zlomilo. Nie povrchne. Ale hlboko. Tak, že som musela nanovo poskladať samu seba. A predsa, alebo možno práve preto, si ho nosím v srdci s víziou, že jedného dňa bude mojím domovom. Nie únikom. Nie dovolenkou. Domovom.
Sú tu nádherné hory, ktoré sa dvíhajú priamo nad morom. Priezračná voda, v ktorej sa chceš ponoriť nielen telom, ale aj myšlienkami. Borovicové lesy, ktoré voňajú pokojom a letom. Rovnováha medzi silou a jemnosťou, medzi pohybom a zastavením.
Tam kde sa všetko začalo
Práve tu som mala svoj prvý solo trip po Turecku i prvý tandemový paragliding. Práve vo Fethiye som sa po prvýkrát naučila dôverovať sama sebe a nebáť sa výziev. Tu sa zrodila moja láska k Turecku – nenápadne, prirodzene, bez veľkých gest. Len tak… ticho. A práve preto sa tu cítim najviac doma. Nie preto, že by bolo všetko vždy jednoduché. Ale preto, že tu môžem byť sama sebou. So všetkým, čo k tomu patrí. Fethiye pre mňa nie je len miesto na mape. Je to dôkaz, že sny z papiera môžu zostúpiť do reality. Že láska k miestu môže prerásť do životnej cesty. A že niekedy presne tam, kde si bola najzraniteľnejšia, sa môže zrodiť tvoj skutočný domov.
Santorini, Gdansk a detská radosť v Paríži…
Počas roka som ako sprievodkyna navštívila i mnoho krásnych miest, ktoré sa mi zapísali do srdca. Santorini mi dalo čarovne západy slnka, na ktoré sa nezabúda. Gdansk mi pripomenul, že aj menej očakávané destinácie dokážu zanechať silnú stopu. Paríž bol o detskej radosti. O Disneylande. O smiechu detí, o iskričkách v očiach, o tom, že aj keď počasie nepraje, zážitok si aj tak nájde cestu. Omán bol čistou esenciou života. Potápanie s karetami, plavba na otvorenom mori a hľadanie delfínov – a potom ten výbuch emócii, keď sa vynorili z vody a ty hneď vieš, že na tento moment nikdy nezabudneš. Tancovanie. Sloboda. Slnko na pokožke. Krásne túry a pocit, že si presne tam, kde máš byť.
Ľudia, ktorí sa stali domovom
Tento rok mi dal aj krásne stretnutia, ktoré sa začali ako náhodné a skončili ako priateľstvá. Ako sprievodkyňa neukazujem len miesta na mape. Držím priestor, v ktorom sa ľudia môžu uvoľniť, byť úprimní a na chvíľu odložiť svet, z ktorého prišli. Sledujem, ako sa cudzí ľudia menia na známych, ako sa z jednoduchých rozhovorov pri čaji, vodnej fajke, smiechu či tichu rodí porozumenie, ktoré nevieš naplánovať.
Na cestách vzniká komunita. Spája ju more, hory, západy slnka, malé každodenné rituály, a ja som pri tom tichom svedkom – niekedy sprievodkyňa, inokedy len kamarátka, ktorá sa teší z toho, že ich svet sa na chvíľu stretol s mojím. A vtedy si znovu uvedomím, že domov nemusí byť miesto. Niekedy sú to ľudia, ktorých stretneš na ceste – a pocit, ktorý s nimi zdieľaš, zostáva navždy.
Daň za sny
Ale každý sen má svoju cenu. Byť sprievodkyňou znamená byť neustále na ceste. Znamená to nebyť vždy s rodinou. Znamená to zmeškané oslavy, prázdne miesta pri stole, samotu hotelových izieb, …. Môj kocúrik, ktorý ma čaká doma. A bolesť, ktorá sa nedá nahradiť – zmeškaný pohreb mojej starkej. Moment, ktorý sa už nikdy nevráti. Je to daň za prácu, ktorú milujem. A niekedy bolí viac, než si priznáme.
Tento rok mi vzal aj posledného starkého rodiča. Starkého, o ktorého sa mamka s tetou, dlhé roky vzorne a s láskou starali. Bol po mozgovej porážke pripútaný na lôžko a jeho stav sa v lete náhle zhoršil… až napokon odišiel navždy.
Tieto Vianoce boli dosť smutné. Už tu neboli starí rodičia, ktorým by ste poslali pohľadnicu, alebo zavolali a popriali im krásne sviatky, navštívili ich a láskyplne objali…
Keď si konečne začneš veriť
O tejto práci som snívala priveľmi dlho. A ešte dlhšie som si myslela, že na ňu nemám. Že nie som dosť. Že to zvládnu iní. Lepší. Skúsenejší. Rok 2025 ma naučil veriť si. Užívať si cesty bez pocitu viny. Prijať krásu aj samotu. Byť vďačná za každý krok. Bol to rok, ktorý bol intenzívny,úprimný, no niekedy vyčerpávajúci. Ale pravdivý. A ak je toto len začiatok… tak viem, že idem správnym smerom.
Môj rok 2025 v pár minútach
View this post on Instagram
Foto: archiv autora, Cover Photo: chat GPT
